
V decembri začiatkom mesiaca som si riadne užil "zimné radovánky"
Ani minulú zimu ma sneh nezastavil vo výjazdoch na chatu na Ficberg.
Tento rok ma však zima nachytala "na hruškách" už 29. novembra.
Deň predtým som vozil rodinu po vyšetreniach u odborných lekárov a narúbal u rodičov v Krupine dreva do zásoby. Keď som neskoro za tmy dorazil na chatu na nocovku a zakúril, čoskoro ma odťalo a tuho som zaspal. Zobudil som sa až na druhý deň o deviatej dopoludnia. Uvaril som si kávu a roztvoril žaluzie okien... Zaskočil ma pohľad na zasneženú krajinu a ticho, ale nahusto poletujúce snehové vločky.
Takáto scenéria sa mi naskytla pri pohľade 29.11. ráno z okna.
Najprv ma chytala zimná nostalgia, ktorú vystriedala panika, že tam uviaznem pre nezjazdnú cestu.
Ako sa neskôr ukázalo, oprávnene.

Kochal som sa tou rozprávkovou scenériou, až mi to po hodinke docvaklo. Ak bude takto snežiť i ďalej, nemusím sa už autom z tadiaľto dostať !!!
Urýchlene som spustil improvizovanú evakuáciu, ako pobaliť, vyhasnúť a vyčistiť pec, zabezpečiť zásoby vody pred mrazom, pozvláčať veci do auta a vyzamykať. O 11:00 h som sadal do mazdy a ešte volal na suseda v rade nižšie položených chát, či sa nebojí, že tam uviazne. Bol tam na Felde.
Vrch Ficberg som ešte zišiel v pohode, ale krátky avšak strmý stúpak na lesnú cestu po vrstevnici vrchu Stará Hora bol už primoc. Kolesá začali prešmykovať tesne pod vrcholom stúpania. Akonáhle som stupil na brzdu, mazdička sa bezmocne zošuchla na spiatočku naspäť do doliny. Zopár naničovatých pokusov ma presvedčilo, že to nepôjde. Svah bol akurát pod vrchom riadne ujazdený a šmykľavý.

Rezignoval som a zavolal bratovi do práce, aby až "mu padne" doviezol reťaze.
Došiel i spomenutý sused na Felícii a tiež mal obdobný problem. Doniesol krompáč, lopatu a ja som dotlačil z fúrik štrkopiesku a spolu sme trochu cestu na svahu rozrušili a posypali. Feldička nakoniec horko-ťažko vyšplhala ale moja mazda bohužiaľ nie.
Takto v doline medzi kopcami, pri koryte potoka som ostal s autom uväznený.
Aspoň som zastal mimo cesty a ostal v aute, aby ma nezachytil nejaký traktor s pluhom, alebo LKT-čko.
Sused odišiel a ja som odstavil auto mimo cesty, aby ma prípadne nezramoval nejaký traktor alebo LKT-čko. Nešlo to ani dopredu, ale ani naspäť. Pohybovať s autom sa mi dalo len v údolí v okolí potôčika Kltipoch. Ostal som sedieť v aute až do 14:50 h kým nedorazil brácho s reťazami. Neviem, či to bolo tým váhovým rozdielom, alebo tým, že riskol a zmietajúcu sa mazdu rozbehol až z mostíka cez potok, ale na tretí pokus vyšiel i bez reťazí. Riadne mi odľahlo.

To som ale ešte netušil, že o pár dní 3. decembra to bude ešte horšie.
V ten deň som vyrazil zase na chatu i s kamarátom Palom, ktorý je policajt a športovec. Chceli sme zniesť ťažkú pec z hornej terasy na
prízemie, kde sme ju chceli zapojiť. Samozrejme keďže bol sneh a ľad rozhodol som sa nechať mazdu, tak ako minulú zimu v lese na Starej Hore. Po krátkom odmäku zase primrzlo a cesta lesom bola zmrznutá a v koľajach čistý ľad. Keďže sa tam veľmi nie je kde otočiť, posledných 100 metrov do lesa som radšej cúval. Radšej som trochu pridal aby som z koľají vybehol na odbočku v lese kde som plánoval odparkovať a ktorú som trochu predtým odhádzal.
Nastavil som teda spätné zrkadlá, zaradil spiatočku, pustil spojku a dupol na plyn. Auto začalo rýchlo cúvať, ale v kritickom bode v zákrute, kde som mal odbočiť na pripravené miesto, vzalo mazdu šmykom do strany po zamrznutých koľajách. Ostal som s autom krížom cez cestu vo svahu, ktorý som pár dní predtým mal problém vyjsť.
Takto som chcel pôvodne odparkovať v lese na Starej Hore,
ale i keď som si na pripájajúcej zvážnici vyhádzal flek, ľad v koľajách ma zobral bokom po svahu dolu.
Ostal som zakliesnený naprieč cesty v brehu dolu nižšie po svahu.

Cesta samozrejme čisté sklo a mazda skrížená medzi svahmi, zarastenými stromami, zpredu i zozadu. Musel som ísť s prosbou o pomoc na najbližšiu samotu. Chlap zobral Passata, ale nedostal sa ani ku mne a uviazol. Museli sme ho trochu potlačiť aby sa dostal späť. Ale zašiel po pomoc za ďalším susedom a ten už mal traktor. Za chvíľu dorazil a vytiahol ma pomocou navijáku naspäť na cestu. Potvrdil že takéto "akcie"máva teraz častejšie. Dal som mu teda za ochotu do vrecka 20,-eurovú bankovku (nemal som drobnejšie a bude aspoň do budúcna ústretový). Dovolil mi dokonca nechať auto vo svojom dvore, keďže zrovna odtiaľ bola už cesta zjazdná. Pec sme nakoniec zniesli a stihli zhodiť i sneh zo strechy.
Tu je najlepšie vidieť že cesty boli úplne ako zrkadlo, hoci prekrásne svietilo slnko.
Naposledy pred sviatkami som do týchto končín zavítal 7. decembra. Bolo prekrásne počasie a na zvážnicu, kde zvyknem parkovať, som zacúval v pohode.

Ale priznám, že ani v meste to nebola výhra, keď nasnežilo. Hlavné ťahy boli síce vyorané a posypané, ale bočné cesty veru nie. Prístupová cesta k nám na sídlisko bola horšia, než tá cez les.